Prvé srbské barikády boli zriadené počas nešťastného roku 1991 v meste Knin v hlavnom meste republiky Srbská krajina. Ich pomocou prežili krajinskí Srbi a vytvorila sa republika Srbská krajina. Príčiny pádu Krajiny boli iné a spočívali v niečom inom. Druhýkrát, v roku 1995, to bolo ešte nešťastnejšie. Západní mocnári preniesli víchre vojny do Bosny a Hercegoviny. Tu si Srbi opäť na svoju obranu stavajú sväté barikády, ale barikády stavajú aj iní, aby blokovali Srbov v bývalej zväzovej republike Bosna a Hercegovina.
Temná a chladná noc počas vojnovej jari roku 1992, údolie rieky Bosna. My Srbi v Bosne a Hercegovine stojíme opäť a po tretíkrát v dvadsiatom storočí pred vyhubením. Tentoraz sme si toho vedomí a sme na to pripravení. Vďaka Vám, doktor Radovan Karadžić, večná vďaka. Dni boli vtedy veľmi čudné a noci so sebou prinášali veľa násilia, krvi a ustašovských útokov. Médiá v ofenzíve. Sme na barikádach. Je tu malé srbské mestečko v centrálnej časti Bosny, Srbi tu tvoria tretinu obyvateľstva a najbližšia jednotka Juhoslovanskej ľudovej armády je 50 kilometrov odtiaľto. Moslimovia a Chorváti ovládajú políciu a mobilizovali policajné zálohy. Držia v rukách územnú obranu aj civilnú ochranu. Vidno tu skupiny „Zelených baretov“ a „Chorvátskych obranných síl“. Srbi držia stráž, službu, sú na barikádach. S nami Boh. Odmietli sme komunizmus a partizáni akoby v Bosne nikdy neboli. Všetci sme Četnici, ako nás aj nepriateľ pohŕdavo nazýva. Mnohí z partizánskych a iných presvedčením podobných rodín sa bránili, že nie sú Četnici, ale Balije (moslimovia) či Šokci (bosnianski Chorváti) a vytrvalo a drzo volali všetkých Srbov ćetnikami. Človeku potom dôjde trpezlivosť a povie: JA SOM ČETNIK, A ČO CHCEŠ?
Priemyselné mesto, rocková hudba a jatky sa blížia. Ponuré mraky. Naša štvrť má tri ulice, v prvej hliadkuje poturčencami kontrolovaná polícia, v druhej je „multietnická občianska domobrana“ a v tretej je jediná srbská barikáda v meste. Sme tu väčšinou mladí chalani, ledva dospelí. Terén sa skvele hodí na obranu, pretože sme na kopci so stromami a všetky domy okolo nás sú srbské. Nižšie sú domy jedných, druhých aj tretích, podobne je to aj s budovami v prvej ulici. Veľmi rôznorodé a možno dokonca aj divné. V spomínanej druhej ulici organizovali SDA, HDZ a SDZ (moslimská Strana demokratickej akcie, Chorvátska demokratická únia a „multietnicky“ moslimská Sociálno-demokratická strana Bosny a Hercegoviny) „spontánne stretnutia občanov“, medzi ktorými sa kde-tu našiel aj nejaký vyvrheľ. Ako sa im vravelo v Bosne, „Alijovi Srbi“ (Alija Izetbegović bol moslimský politický líder). Pre katov Srbov to boli „kamoši“ a všetci ostatní boli pre nich „cudzími“. V každej strážnej jednotke bol s Turkami a Chorvátmi na okrasu jeden Alijov Srb. Strašné bolo, že rodiny väčšiny z nás bývali v prvých dvoch uliciach a my sme sa organizovali, ako a kde sme len mohli. Nemali sme nikoho, ani Juhoslovanskú ľudovú armádu, ani dobrovoľníkov.
Turci sú zo dňa na deň namyslenejší a dni sa menia na noci. Do práce sa chodí veľmi zriedka a do školy ešte menej. Zato čo sa týka stráženia, hliadkovania a barikád, sme veľmi poriadni. Len čo padne noc, sme tam, kde máme byť, a je to tak každý deň. Nejaký náš krízový štáb očakával politické riešenie situácie, čakalo sa na reakciu Juhoslovanskej armády; inú armádu sme nemali. Každý sa vyzbrojoval, ako mohol – upravované pištole a pušky, lovecké zbrane, vlastné pištole a revolvery, bomby a kadečo z muničáku (poloautomatické pušky, ruské samopaly Špagin a podobne). Nepriateľ má lepšiu organizáciu, je početnejší a lepšie vyzbrojený. Naše odhodlanie a odvaha sú oveľa pevnejšie. Tu sme oveľa silnejší. Vedia to aj oni. Každú noc okolo polnoci schádzajú Turci ako upíri do polovice tretej ulice a akoby váhali, zastavujú sa 100 metrov od našich barikád.
Za nami sú kopce, ktoré momentálne nikto nekontroluje, vľavo rieka a vpravo ešte jedna srbská časť mesta so strážami a hliadkami. Stojíme v tme v zákryte. Nevidia nás, ale my ich vidíme vo svetle pouličných lámp, ktoré osvecuje polovicu ulice. Spoznávame svojich bývalých susedov. Zbrane máme ukryté, dávame si dole z hláv čierne pletené čiapky, aby sme nimi, kým fajčíme, zakrývali svetlo z uhlíkov cigariet. V rukáve bundy nosím šajkaču (srbská ľudová čiapka) s kokardou. Mal som dlhé, husté a do vrkoča zviazané vlasy. Celá naša banda bola rockerská. Teraz už četnická! V ten večer počas do vojny vchádzajúcej jari bolo na našej ulici počuť krik. „Multietnickí“ banditi vyrazili rovno na barikády! Kričia, nadávajú, vyhrážajú sa. Majú dosť nás, „cudzích“. Prichádza tlupa poturčencov, kde-tu s nejakým Chorvátom. Približujú sa a sú čoraz hustejší. Nevidíme žiadne zbrane ani žiadneho ukrytého strelca. Veľmi rýchlo sa dohodneme, čo spraviť. Na to, aby sme išli do konfliktu, je nás málo, a tieto typy konfliktov sú už dávno prekonané. Výstrely! Hm, začul som streľbu, to je varovný signál: všetci do pozoru, civili nech sa stiahnu; začína sa otvorený ozbrojený konflikt. Vravím POČKAJ, viem, čo robiť. Daj mi Špagina, držte ich vonku z tmy a na dostrel. Beriem si samopal, rozpúšťam si vlasy a nasadzujem si šajkaču s kokardou. Som celý v čiernom. Pomaly, ale isto vychádzam z tmy a zastavujem sa pred prvou lampou, ktorá mi vrhá svetlo spoza chrbta. Nevidia ma dobre, iba siluetu; zato my ich vidíme vynikajúco. Samopal v ruke zdvihnem do výšky a podopriem sa. Tlupa stojí a mlčí. Niekto z Turkov kričí: ĆĆĆ-ĆETNICI!!! Za pár sekúnd sa rozpŕchli. Srbskými barikádami sa ozýva smiech. Idem naspäť do tmy, vraciam Špagina, dávam si dole šajkaču a vlasy si zväzujem do vrkoča.
Keď sa na ďalší deň po meste rozprávalo, že medzi Srbov dorazil jeden četnický oddiel, namyslenosť Moslimov razom opadla. Týždeň boli pokojní. A čo bolo neskôr, je už iný príbeh…
Zosnutie presvätej Bohorodičky, rok 2012. Národné hnutie Otadžbina (Otčina), Kosovská Mitrovica.
Celá debata | RSS tejto debaty